List Stromu Večného
Lesom, pomedzi mladé stromy, bežal chlap. V čerstvom snehu zanechával stopy, po ktorých ho neúnavne prenasledovali dva diviaky. Zrýchlený dych prezrádzal, že potrebuje oddych, ale zvuky za jeho chrbtom ho poháňali ďalej. Pud sebazáchovy zvíťazil nad únavou a vysilením.
Snažil sa, čo najrýchlejšie, dostať von z lesa do dediny, pričom v dlani pevne zvieral dôkaz toho, že mal pravdu. Darmo presviedčal dedinčanov, že hlboko v lese sa skrýva niečo tajomné a nebezpečné. Nepočúvali ho, keď hovoril o besoch. Smiali sa mu.
V očiach mal strach o svoj život, ale na tvári sa mu pohrával letmý úsmev. Vedel, že mal pravdu, a teraz mu budú musieť veriť aj oni. Dedina bola na dohľad.
Dva rozzúrené diviaky sa hnali po stopách v snehu. Ubehli už niekoľko honov, no cudzia sila ich nútila pokračovať ďalej. Museli zastaviť muža bežiaceho pred nimi, hoci sami nechápali prečo. Zvierací inštinkt im radil vzdorovať, no proti tajomného hlasu nemali šancu.
Muž mal pred sebou posledné stromy, za ktorými sa rysovali drevené chatrče dediny. Ostávali mu posledné siahy. V predstave záchrany sa rozkričal, aby varoval ostatných a privolal pomoc. Z posledných síl sa mu však vydral z hrdla iba slabý výkrik, ktorý sa stratil vo vetre.
Pod snehovou prikrývkou si nevšimol vyčnievajúci koreň stromu, a to sa mu stalo osudným. Zakopol oň.
Nasledoval nepríjemný pád na zem, ktorý nadobro pochoval jeho šancu na záchranu. Snažil sa postaviť, ale ostrá bolesť v nohe ho prinútila sadnúť si.
Zlomená kosť preťala kožu. Sneh pod ním začal červenať. Bolesť vystriedal strach a šok zo straty krvi.
Diviaky dohnali svoju obeť. Zastali pred mužom, ktorý sa už nevládal brániť. Červená žiara v ich očiach pohasla a myseľ bola prepustená z područia cudzieho hlasu. Rozbehli sa naspäť do lesa, kde sa stratili v húštine.
Muž sedel opretý o kmeň stromu, čakajúc na stretnutie s Morenou. S pohľadom upretým pred seba vnímal posledné sekundy života. V mysli mu vírila iba jedna myšlienka. Mal pravdu! S úsmevom na tvári naposledy vydýchol. Z ruky mu vypadol zelený dubový list.
* * *
Deti vybehli na lúku za dedinou, aby sa zabavili s prvým zimným snehom. Hádzali po sebe snehové gule a ich radostný krik sa niesol po okolí.
Slavibor sa vydal do lesa. Nebavilo ho už, hrať sa s deťmi. Cítil sa byť mužom, hoci jeho tvár ešte nepokryli ani prvé fúzy. Chcel všetkým dokázať, že na jar bude schopný uloviť svojho prvého kanca.
V ruke niesol oštep, ktorý mu ostal po otcovi. Bol už poznačený vekom a častým používaním, ale na zajaca, či mladú srnu ešte stačil. Jeho matka a sestry chystali veci na oslavu Mokošinho dňa a on musel zaobstarať obživu. Po smrti otca bolo jeho úlohou, postarať sa o rodinu.
Vstúpil do lesa. Vydal sa pomedzi uschnuté kroviny, zaviate snehom. Jeho pozornosť upútali stopy, ktoré našiel kúsok ďalej. Sled štvorprstých odtlačkov nôh smeroval hlbšie do lesa. „Diviak, možno dva.“ pomyslel si.
Chvíľu váhal, či sa má vydať po ich stope alebo pokračovať, kam mal namierené. Mohli byť staré aj niekoľko hodín, a to by znamenalo, že diviaky sú už v nedohľadne. Vydal sa preto radšej opačným smerom. Kúsok popri hranici lesa, a potom smerom k malej lúke, kde sa mu vždy podarilo uloviť aspoň malého zajaca.
Netrvalo dlho a našiel ďalšie stopy. Tentokrát ľudské šľapaje. Boli od seba nepravidelne vzdialené. Ten, komu patrili, musel mať naponáhlo. Slavibor si dal dokopy súvislosti a pridal do kroku. Jeho zlá predtucha sa vzápätí vyplnila.
Oprel sa o strom a zvracal. Pred sebou videl mŕtvolu muža. Prekonal prvotný odpor a podišiel bližšie. Poznal ho, býval vo vedľajšej chatrči. Všetci ho považovali za blázna, ale on sa s ním rád rozprával. Najmä po smrti otca bol jeho oporou. Chlapec neváhal a rozbehol sa do dediny.
* * *
„Chudák Mikul. Pochabosť mu ovládla rozum, ale takýto koniec si nezaslúžil.“ Žrec, ktorého privolali dedinčania, sa sklonil k mŕtvole.
„Myslíš, že ho skolili tie diviaky, o ktorých hovoril chlapec?“ vladyka neisto prešľapoval na mieste. Rovnako, ako aj ostatných, ho znepokojovala smrť ich pobratima.
„Nie. Má len zlomenú nohu. To sa mu mohlo stať pri páde. Skôr by ma zaujímalo, čo robil v lese.“
„No čo asi?“ ozval sa posmešný hlas, „naháňal tých lesných besov, o ktorých nás presviedčal.“
Skupinkou okolostojacich sa ozval smiech, ktorý razom utíchol pri žrecovom geste. „Dosť tých posmeškov. Doprajte mu aspoň dôstojnú cestu do Navu.“
„Len sa smejte. Všetci, čo ste tu. Veď uvidíte, čoskoro vás postihne rovnaké nešťastie. Skončíte ako on!“ spoza stromu sa ozýval nepríjemný ženský hlas. „Prídu si po vás. Besovia, príšery. Budete ich hostinou!“
„Zmizni Škrata! Zalez do svojej búdy!“ dvaja mladíci spravili snehové gule a začali ich hádzať po starene. „Vedma jedna slizká. Určite v tom má prsty!“
Zhromaždením sa niesol šepot. Nájdenie mŕtvoly v Mokošin deň neveštilo nič dobré.
Vedma sa schovala za kmeň stromu, aby sa vyhla snehovej nádielke. Čupla si a spoza koženej vesty vytiahla kostený amulet. Pevne ho zvierajúc v ruke, si potichu šepkala: „Tajomné bytosti, lesné besy. Čas vášho života, rýchlo sa kráti! Zrušené prekliatie váš život skántri.“
Zásah snehovou guľou ju vyrušil z tranzu. Mladíkov, ktorí si chystali ďalšie gule, počastovala spŕškou nadávok a rozbehla sa preč.
Po ceste do dediny kráčal pomalým tempom hnedák. Na svojom chrbte niesol nezvyčajného jazdca, odetého v čiernom. Po boku mu visel meč, zahalený v čiernom opare.
Zamrznutý terén mu nedovoľoval popohnať koňa do behu. Slnko sa predralo cez riedke oblaky a klamlivým teplom zalialo svet pod ním.
„Hrom aby to!“ v mysli jazdca sa ozval známy hlas. Vzápätí sa vedľa neho objavila robustná postava čierneho vlka. Kôň sa vzoprel svojmu pánovi, ktorý ho musel upokojiť. Prítomnosť zvieraťa ho vystrašila, čo chlpáča potešilo.
„Nevolaj Perúna, kým ho nie je treba.“ Na tvári muža sa objavil letmý úsmev, prezrádzajúci radosť z prítomnosti svojho verného priateľa.
„Povedz mi, braček, v ktorom konskom zadku sa to nachádzame. Už druhý deň som nezazrel nič, čo by sa dalo zožrať alebo aspoň...!“
Jazdec potiahol za opraty, aby zastavil koňa. „Možno budeme mať šťastie. Pozri! Pred nami je nejaká dedina.“
Dni strávené na ceste si vyžiadali svoju daň a hlad sa hlásil o slovo už od rána. Dvojica minula malý lesný háj, za ktorým sa rozprestieralo zoskupenie drevených chatrčí. Napočítali ich osem.
„Tak tomu vravím riadny zapadákov. Sem sa ani muchy nechodia otáčať.“
Jazdec ignoroval poznámku svojho spoločníka. Jeho pozornosť upútalo niečo iné. Poznal ten pocit dobre a vedel, že nikdy neveští nič dobré.
„Usmej sa a nekaz nám deň.“
„Ja som vlk! Ja sa nesmejem.“
Černokňažník zosadol z koňa, ktorého priviazal o trám najbližšej chatrče. „Nezdá sa ti, že tu je akosi ticho. Žiadni ľudia, ani psa nepočuť štekať.“
„Tajomné bytosti, lesné besy. Čas vášho života, rýchlo sa kráti! Zrušené prekliatie váš život skántri!“ pomedzi dvojicu prebehla zhrbená žena. Nevenovala im žiadnu pozornosť, akoby tam ani neboli. Zvlášť vlka to prekvapilo. Čakal, že konečne po dlhej dobe niekoho vystraší.
„Chcel si privítanie, tak tu ho máš. Lepšie už ani nemohlo byť.“ V černokňažníkovej hlave sa rozlial hurónsky smiech jeho spoločníka.
„Čo to malo znamenať. Pochabá ženská...“ muž nedokončil vetu. Jeho pozornosť upútal poryv mágie. „Niekto tu zomrel. Iba pred nedávnom. Cítim jeho dušu, niečo jej bráni v odchode do Navu.“
Od lesa za dedinou sa ozývali hlasy. Vlk sa rozbehol tým smerom. Výkriky a detský plač boli dôkazom toho, že našiel dedinčanov. „Konečne. Aspoň niekto.“ pomyslel si a počkal na svojho spoločníka, ktorý sa pomaly približoval k hlúčiku vystrašených ľudí.
Cítil čoraz väčší nával mágie. Blížil sa k jeho zdroju, no okrem ducha mŕtveho, sa mu do hlavy snažilo dostať aj niečo cudzie.
Za zástupom ležalo nehybné telo muža. Okrem nepekne zlomenej nohy nebolo vidieť žiadne iné zranenia.
„Čo sa tu stalo, ľudia? Prečo tomu nebohému nedoprajete, aby sa stretol so svojimi predkami?“
Dedinčania upierali zrak na nezvyčajnú dvojicu. Muž, odetý v čiernom, s hustými vlasmi rovnakej farby, pôsobil ako démon zo záhrobia. Jeho štvornohý spoločník pridal na strachu dedinčanov ešte viac. Niektorí sa pokrižovali, iní volali starých bohov.
„Jeho duša je už dávno na ceste do Navu.“ Slova sa ujal žrec, ktorý práve prikázal dvom mužom, aby mŕtvolu odniesli do dediny.
„To ani zďaleka. Jeho duch blúdi okolo ako splašený zajac!“ V mysliach ľudí sa ozval hlas, z ktorého sa im ježili chlpy na rukách a mráz prebehol po chrbte. Otáčali sa okolo seba, akoby hľadali toho, komu patril, ale nikoho nenašli.
Povedačky o besoch, ktorým sa ešte pred chvíľou smiali, im začali naháňať strach, rovnako, ako záhadná dvojica.
„Kto si cudzinec?“
„Volám sa Rogan. Som černokňažník z Kančej hory. Toto je môj spoločník Goryvlad.“
„Zdravíčko.“
Dedinčania konečne pochopili, komu patrí ten tajomný hlas. V tej chvíli boli ich tváre bledšie ako čerstvo napadaný sneh.
„Ja som Slavoj, miestny žrec. Divná náhoda vás k nám doviedla práve v tento moment.“ starec neskrýval prekvapenie. Počul o černokňažníkovi rôzne historky, a to ho znepokojovalo. Najmä, keď sa Smrť túlala po okolí.
„Čo sa mu stalo?“ Gorja si vychutnával strach v očiach dedinčanov, ktorý sa v nich zračil vždy, kde prehovoril.
„Ťažko povedať. Najskôr tu zomrel sám. Pravdepodobne vykrvácal. Príšerná smrť.“
„Pozri braček. tam na zemi!“
Rogan podišiel k mŕtvemu Mikulovi a zohol sa k jeho telu. Do ruky vzal dubový list, ktorý pod ním ležal zatlačený v snehu. V momente pocítil poryv tajomnej mágie, ktorá sa mu vkrádala do mysle už pri príchode do dediny. Svet sa mu rozmazal. Na niekoľko úderov srdca ostal kľačať pri strome, zvierajúc v ruke list.
V hlave mu vírili nejasné obrazy. Videl mohutný strom, dub. Listy sa zelenali, na konároch dozrievali žalude. Spodné vetvy boli ovešané imelom a rôznymi obetnými darmi – lesnými plodmi, kusmi látky, ale aj kosťami a úlomkami zbraní.
Okolo dubu kľačali postavy, zahalené v bielych rúchach, s kapucňami na hlavách. Ruky mali vystreté k stromu a odriekavali. Zdalo sa mu, že počuje ich modlitbu, ale nebol si istý.
Kúsok od stromu uvidel dvoch statných diviakov. Ležali pod kamennou sochou mohutného býka. Okrem veľkosti sa nelíšil od ostatných, napriek tomu pôsobil magicky. Spolu vyzerali ako súsošie.
Na podstavci bol nápis. Znaky mu boli cudzie, nič podobné predtým nevidel. Dokázal ich však prečítať. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď z jeho úst vyšlo jediné slovo – Esus.
Výjav vystriedali ďalšie obrazy. Videl muža bežiaceho cez les. Utekal pred dvojicou diviakov, ktoré ho prenasledovali. Opäť pocítil poryv tej cudzej mágie. Začal chápať, čo sa tu stalo. V tom momente precitol a znovu vnímal svoje okolie.
„Braček, žiješ? Už som si myslel, že si Morena vzala aj teba. Veď ju poznáš, keď to na ňu príde...“
„To nič. Len sa mi niečo zazdalo. Už je to preč.“ Černokňažník roztvoril dlaň, v ktorej zvieral zvyšky uschnutého lista.
Žrec dal pokyn ľuďom, aby sa pobrali do dediny. Deň postúpil a ešte bolo treba pripraviť všetko potrebné na obrad.
Rogan šiel spolu s Goryvladom na konci zástupu. Poslednýkrát sa obzrel k lesu. Letmo zahliadol útlu ženskú postavu, ako vystiera svoju náruč k blížiacemu sa mužovi. „Morena! Veď už bolo na čase,“ pomyslel si a kráčal ďalej.
* * *
Okolo kruhu, vyhĺbeného do zeme, postávalo niekoľko mužov a žien. Dve deti rozhodili dovnútra za hrsť zrna, bôbu a jačmeňa. Žrec zapálil v strede kruhu obradný oheň, čím zahájil oslavy Mokoše.
Dedinčania, spolu s Roganom, pred sebou vykopali plytké jamky. Žrec obišiel kruh a každý si v malom džbáne s vodou umyl ruky, aby boli obetiny dané z čistých rúk.
Za ním šli deti, ktoré husím krídlom zmetali z okolostojacich starosti všedných dní a zlé myšlienky. V tvárach niektorých bolo vidieť, že udalosti dnešného dňa, by najradšej vymazali zo svojej pamäti.
„Nech večne krúti sa tvoje vreteno a večná je niť, ktorú pradieš. Ty si tá, ktorá nám ukazuje pravdu a porozumenie. Tvoja láska nás sprevádza životom. Tvoj cit nás hreje ako vlna, kým dlhé sú zimné večery.“
Dedinčania, po jednom, hodili do ohňa po troche ovčej srsti. Kto tak učinil, od jedného z detí si vzal roh hojnosti. Na znak vďaky odlial dúšok matke zemi a na slávu Mokoši si pripil.
„Obraciame sa k tebe, aby si sa ty neodvrátila od nás. V kruhu tu stojíme, nech si tu s nami. Mokoš, mäkká je zem, čo nás nosí, ona je náručím, ktoré nás uspáva k večeru roka. Ona je tá, ktorá nesie ťarchu sveta. To najlepšie ti dnes vraciame späť, aby si aj budúci rok zachovala voči nám svoju štedrosť.“
Všetci vložili do svojich jamiek obetiny a zahrabali ich zemou. Rogan obetoval dva plátky sušeného jablka a z dreva vyrezaného koňa, ktorého mu darovali sedliaci, keď zachránil ich stádo od svorky divých vlkov. Nepatrný úsmev sa zjavil na jeho tvári, keď si spomenul na tú príhodu.
„Vraciam ti dar, ktorým vzdávam úctu matke zemi a to, čo mi je blízke, nech je moja obeta hodná tvojej vďaky.“ potichu vyriekol svoju modlitbu a učinil tak, ako ostatní.
„Mokoš, k tebe sa utiekame, ty si tá, ktorej patria tieto slová vďaky. Nezabúdame na to, čo pre nás konáš, preto tento deň patrí tebe. Ty si tá, ktorú nazývame matkou zemou. Sláva tebe veľká bohyňa naša! Sláva tebe Matka Zem! Sláva tebe Mokoš!“ žrec dokončil obrad a dedinčania ešte trikrát po ňom zopakovali vďaku Mokoši za jej lásku a štedrosť.
K nočnej oblohe stúpal dym zo slávnostnej vatry. Okolo sedelo zopár dedinčanov, iní spevom a tancom pokračovali v oslave. Slavoj zabával deti jednoduchými trikmi, pričom nevynechal svoj obľúbený so skrátením ruky.
Gorja sedel vedľa Rogana, bokom od ohňa. Únava z cesty na nich doľahla a zábava bola to posledné, po čom túžili.
„Velesove gule, prebehol som celé okolie a na sto honov žiadna vlčica. Vieš si to predstaviť? Oslava Mokoše bez kúska nehy?“
Černokňažník sa pousmial a doprial si poriadny dúšok medoviny. Vladyka sa postaral, aby dostali napiť a niečo zajesť, ako káže slovanská pohostinnosť. Teplo zalialo jeho vnútro a so spokojným pocitom sa pustil do večere. Goryvlad nečakal, kým mu niečo ostane a uchmatol si poriadny kus pečeného.
Z tieňa sa vynorila prikrčená postava. Tichým krokom pristúpila až k obom cudzincom, ktorí sa venovali plneniu svojich žalúdkov.
„Tajomné bytosti, býk v bielom odetý. Strom večne zelený, v prekliati zovretý.“
Rogan sebou trhol, keď začul za sebou nepríjemný sykavý hlas. Rýchlo sa otočil, ale uvidel už iba zhrbenú ženu, ktorá kráčala do dediny.
„Ak chceš vedieť viac, navštív ma o polnoci.“ Škrata sa blížila k prvým domom a s úsmevom na tvári ju pohltila tma.
„Tak sa zdá, braček, že jeden z nás predsa len nezaspí dnes sám.“ Goryvlad si neodpustil poznámku a jeho škodoradostné zavytie sa stratilo v radostnom speve devúch.
Rogan sa potajomky vytratil z chatrče, v ktorej im vladyka dovolil prenocovať. Tušil, že tá žena vie toho o jeho vidine viac.
Našiel ju rýchlo. Na dvere pribité zvieracie lebky boli dostatočnou nápoveďou. Neunúval sa klopať. Otvoril dvere a rovno vošiel dnu.
V mihotavom svetle voskovice ho uvítala mladá dievčina. Nahá sedela na posteli a vystretými rukami ho volala k sebe: „Poď ku mne bližšie černokňažník. Dnes je Mokošin deň. Nepatrí sa mužovi, aby sa ráno zobudil sám.“
„Prestaň s tými trikmi. Mňa nimi neoklameš. Videl som už aj lepšie ilúzie. Zlého spoločníka si si vybrala na dnešnú noc.“
Škratina tvár sa zmenila na odpornú grimasu, ktorú sprevádzala spŕška nadávok. „Nevolala som ťa sem pre potešenie, hoci tvoja mužnosť by sa mi určite páčila.“
Ilúzia sa stratila a zhrbená žena si cez seba prehodila prikrývku. „Videl si Mikula, toho blázna. Odtrhol list zo Stromu večnosti, a tým na nás privolal nešťastie.“
„Videl som ten strom, aj mužov odetých v bielom. Začínam mať pocit, že predsa len nie si tá, za ktorú ťa dedinčania považujú.“
„Je to banda všivavá. Kým sa tu nezjavil ten žrec, bola som im dobrá aj ja.“
„Čo vieš o tom strome?“ Rogan prerušil jej šomranie, počas ktorého stihla počastovať nadávkami takmer každého v dedine.
Škrata sa postavila, prešla okolo neho tak, aby sa ich telá stretli a podišla k stolcu, z ktorého vzala hlinenú tabuľku.
„Kedysi dávno v tomto kraji žili Kotíni. To meno ti nebude nič hovoriť, ale o Keltoch si už snáď počul.“
„Počul.“
„Bol to keltský kmeň, ktorý sa tu usadil dávno pred nami. V tých časoch krutých vojen, keď Orlica zo západu dobíjala svet, Kotínov vyhnali z tohto kraja barbari.“ žena prešla po tabuľke prstami, akoby v duchu čítala, čo je na nej napísané. „Kelti však mali mocných čarodejov, druidov. Tí dokázali vzdorovať hordám barbarov, až kým ich nezatlačili hlboko do lesov. Germáni, ako sa tá pliaga volala, sa báli pomsty od svojich vodcov, preto obkolesili celý háj mŕtvolami Kotínov, aby ho druidi nemohli nikdy opustiť. Prekliali ten kus lesa a odsúdili ho na večné zatratenie.“
Rogan pozorne počúval Škratinu historku, ale považoval ju za výplod jej chorej hlavy, kým nepokračovala ďalej. Opísala presne to, čo videl vo svojej vidine, keď držal v ruke dubový list.
„Mikul odtrhol list z tohto stromu, a tým zrušil prekliatie. Duše tých čarodejov sa oslobodili a budú sa chcieť pomstiť. Prídu si po nás. A ani ty, černokňažník, ich nezastavíš!“
* * *
Svarogov kotúč započal púť po oblohe, keď Rogan odišiel zo Škratinej chatrče. Uvítal ho Goryvlad, ktorý obhrýzal zvyšky kostí z večere.
„Čím ťa tak opantala, že až Svarog ťa prepustil z jej náruče?“
Černokňažník sa prepláchol studenou vodou, aby sa trochu osviežil. Celú noc nespal a premáhali ho driemoty. „Ak by som ti to povedal, prešla by ťa chuť na raňajky.“
„Tak to nebudem riskovať. Nemusím vedieť všetko. Poďme sa radšej pozrieť, či ešte platí tá slovanská pohostinnosť. Tie kosti už nie sú dobré ani pre psa.“
Vyšli von z chatrče, ale miesto radostného detského smiechu ich privítal krik. Na okraji dediny stálo niekoľko mužov a hlasno sa prekrikovali. Neváhali a rozbehli sa za nimi.
„Bol to býk. Celý biely, vyšší ako ja,“ jeden z dedinčanov opisoval ostatným, čo videl a rukami rozhadzoval okolo seba, aby ukázal, aký bol veľký.
„Čo to trepeš! Ti ešte medovina nevytiekla z hlavy? Kto z vás kedy videl bieleho býka?“ chlapi sa rozosmiali a uštedrili svojmu pobratimovi ešte zopár vtipných poznámok.
Jedine Roganovi nebolo do smiechu. Opäť pocítil poryv neznámej mágie, ktorá vyžarovala z lesa a jej zdroj sa približoval k nim.
„Zmiznite! Všetci. Bežte sa schovať do chatrčí!“
Dedinčania najskôr nechápavo pozerali na černokňažníka. Mysleli si, že to tiež prehnal v noci s medovinou, a teraz nevie, čo od radosti.
Z lesa vybehli dva diviaky a zastali kúsok od skupiny. Tri údery srdca sa nič nedialo. Muži pozerali striedavo na zver a Rogana. Ten neváhal a vydal sa diviakom v ústrety.
Do vlasov sa mu oprel studený vietor, čím jeho silueta nadobudla strašlivú podobu. Dedinčania zaraz pochopili, prečo ho žrec nazval černokňažníkom. Vyzeral ako bes zo samotného Navu, ktorý sa vrátil na zem, aby kradol duše nevinných.
Toto už neboli povedačky, ktorými sa strašili deti, keď v noci nechceli spať. Ako jeden sa zvrtli a rozbehli do dediny. Mágia a čary nepatrili do života bežných ľudí.
Sneh pod Roganom akoby ožil, a ako vír ho obkolesila snehová prikrývka. V ruke tuho zvieral Krutomor, ale zatiaľ ho nechal odpočívať. Chcel sa najskôr dozvedieť, kde sa nachádza Strom večnosti.
Pomaly kráčal k diviakom, až napokon zastal tri siahy pred nimi. Do hlavy sa mu snažili preniknúť cudzie myšlienky. Chvíľu s tým bojoval, ale nakoniec jeho vzdor povolil.
„Nasleduj bieleho býka!“ v hlave sa mu ozval hlas. Tentokrát však nepatril Gorjovi, ale niekomu cudziemu. Jeho slová nedávali zmysel. Dedinčan spomínal toho divného tvora, ale pred ním stáli iba dva kance.
Podišiel ešte dve siahy a diviaky sa rozbehli do lesa. Pevným a istým krokom sa vydal po ich stopách, ktoré ho doviedli na malú lesnú lúku. Tam ho zbadal. Majestátny biely býk, o dobrý lakeť vyšší ako on. Stál na druhom konci lúky a sledoval ho. Znovu ho premáhali cudzie myšlienky, ale tentokrát sa im podvolil.
„Ostala len túžba po pomste, ktorú treba uhasiť. Tvoj rod musí zaplatiť za svojich predkov.“
Býk sa znenazdajky rozbehol oproti černokňažníkovi. Ten sa snažil vytiahnuť Krutomor, ale jeho ruky ostali visieť vedľa tela. Myseľ mu ovládla cudzia mágia. Ako podťatý padol na kolená a posledné, čo videl, bol blížiaci sa býk.
* * *
Vladyka nechal zvolať všetkých bojaschopných mužov. Pri pahrebe, ktorá ostala po slávnostnom ohni, postávala desiatka chlapov, ozbrojených prevažne siročinami.
Ku skupine sa pridal aj Slavibor. Opierajúc sa o otcov starý oštep sledoval chlapov, ako sa radia, čo robiť. Jeden z nich pristúpil k nemu a vytrhol mu oštep z ruky. Chlapec to nečakal, a takmer spadol na zem. Rýchlo sa narovnal a chcel získať svoju zbraň späť.
Muž však chytil drevenú tyč a zlomil ju, akoby bola iba steblom trávy. „S týmto môžeš loviť akurát chromé zajace.“ Zvyšok skupiny sa hlasno zasmial. „Ak chceš dnes ukázať, že je už z teba skutočný chlap, potrebuješ toto.“
Muž vytiahol spod opaska novú bradaticu, ktorú mu podal. „Poriadny chlap potrebuje poriadnu zbraň. Pamätaj si to!“
Slavibor potlačil slzy, ktoré sa mu chystali zaplaviť oči a s úžasom si prezeral sekeru. K skupine sa pridal aj posledný člen.
Goryvlad zastal pred zhromaždením a naježil chlpy na šiji. „Myslím,“ na chvíľu sa odmlčal, aby vdýchol studený vzduch, „že nadišiel čas, aby som sa poďakoval za vašu pohostinnosť. Som si istý, že môj spoločník by urobil to isté, ale akosi sa niekam stratil.“
„Takže berieš nohy na plecia, čo?“ neodpustil si vladyka ironickú poznámku.
„Nepatrí sa opustiť veselicu pred hlavným programom.“
„Nepatrí! Veselica to veru bude. Besy prídu na hostinu. Krv miesto vína sa bude piť. Vaša krv!“ Škrata zagánila na mužov, ktorí po nej hodili snehové gule a zmizla za prvou chatrčou. „Smejte sa, kým môžete. Čoskoro príde plač!“ jej posledné slová zanikli vo vetre.
Svarogov kotúč sa prehupol do druhej polovice, keď sa na okraji lesa zjavili tri postavy, zahalené v bielych rúchach. Ako prvý ich zbadal Slavibor, ktorý okríkol ostatných.
„Zdá sa, že hostina už začína. Chopte sa zbraní, muži! Dnes si zatancujeme s besmi.“ Vladyka pevne zovrel v ruke siročinu a podišiel na okraj dediny. Ostatní ho nasledovali. Spoločne čakali na nevítaných hostí.
* * *
Druidi sa približovali k dedine. Prvý z nich dvakrát buchol palicou do zeme. Za ním sa objavili dva kance, ktoré sa rozbehli oproti mužom brániacim svoj domov.
* * *
Goryvlad vyceril zuby. Hlasným vrčaním povzbudzoval ostatných, aby im dodal odvahy. Pri pohľade na zježenú šiju a plameň v jeho očiach, by zutekal aj odvážnejší bojovník. Nie však približujúce sa diviaky, ktoré poháňala vpred dávna, ale mocná mágia. Jeden z nich sa rútil priamo naňho.
„Len poďte, vy beštie! Dnes som ešte nejedol.“ Gorja sa vzpriamil a čakal na kanca, kým bude na dosah. Chcel po ňom skočiť, ale nasledujúce sekundy ubehli rýchlejšie, než stihol pochopiť, čo sa stalo.
Prvý diviak nabral klami jedného z dedinčanov. Ozval sa hrozný výkrik, pri ktorom tuhla krv v žilách. Na zem padlo zmietajúce sa telo, pod ktorým sa sneh farbil dočervena.
Vladyka skočil po kancovi a prudko sa zahnal sekerou. Ostrie zbrane preťalo kožu zvieraťa a zabodlo sa hlboko do svalov. Nepríjemný zvuk lámaných kostí predznamenával jeho koniec. Diviak sa snažil kopať okolo seba, ale s ubúdajúcou krvou mu unikal z tela život.
Goryvlad skočil po druhom diviakovi, ale na jeho prekvapenie, ho minul. Zviera spravilo poloblúk a rýchlo sa dostalo za jeho chrbát. Vedľa seba začul kroky, ktoré sprevádzalo pokrikovanie. Ihneď spoznal mladého chlapca. Ten držal v ruke novú bradaticu, na ktorej ostrí sa odrážala žiara z kančích očí.
Diviak na moment zaváhal, na koho zaútočiť skôr. Slavibor to využil a sekol svojou novou zbraňou, akoby boli nerozlučnou dvojicou. Napriek tomu ho stihol kanec prebodnúť jedným klom, ktorý sa mu zapichol pod rebrá. Obaja sa zvalili do snehu.
Gorja pribehol rýchlo k chlapcovi. Cestou sa s chuti zahryzol zvieraťu to krku a slastne si oblizol papuľu od kančej krvi. Diviak sa zmietal v posmrtných kŕčoch, Slavibor prerývane dýchal.
„To bude dobré, kámoš. Len vydrž!“
Z rany sa valila von krv. Goryvlad labou pritlačil na dieru v chlapcovom tele, aby zmiernil krvácanie.
„Tým jeho dušu nezachrániš. Pusť ma k nemu!“ Za jeho chrbtom sa zjavila Škrata. Z brašny vytiahla malú hlinenú misku. Rozdrvila v nej sušené byliny a zaliala ich akousi červenou tekutinou, ktorú potom vyliala chlapcovi na ranu. V jeho očiach sa odrážala neznesiteľná bolesť.
„Chcel si sa hrať na muža, tak ním teraz buď!“ Žena kresadlom zapálila olej v mladíkovej rane. Dedinou sa ozval šialený výkrik.
Zvyšní dedinčania sa rozbehli oproti záhadným postavám. Druhý z druidov zatrúbil na lesný roh. Silný vietor zdvihol zo zeme sneh, ktorý sa oprel do mužov. Okolo nich sa rozpútala fujavica.
Všade naokolo bolo vidieť iba snehový závoj, ktorý ich nemilosrdne bičoval do tváre. Vrážali do seba. Zmätené výkriky sa strácali v besnení magického vetra. Jedného z nich premohol strach o svoj život. Začal okolo seba sekať siročinou. Tupý náraz nasledoval bolestný výkrik.
Zmätení kúzlom sa snažili vrátiť späť. Ako prvému sa to podarilo vladykovi, a hneď za ním ďalším dvom chlapom. Naskytol sa im hrôzostrašný pohľad. Snehová búrka ustala a na zemi pred nimi ležalo šesť nehybných tiel ich pobratimov.
Tretí druid zdvihol ruku a vo vzduchu nakreslil čudesný symbol. Najbližšiu z chatrčí zachvátil oheň.
* * *
Rogana prebudil zvláštny zvuk. Bol mu povedomý, ale nevedel si spomenúť, kde ho už počul. Mal pocit, akoby mu niekto lyžicou premiešal mozog. Nad hlavou mu štebotali vtáky.
Otvoril oči. Zistil, že sa nachádza pod mohutným stromom. To musel byť určite ten dub, ktorý videl vo svojej vízii. Ležal na machom pokrytej zemi, zasypanej žaluďmi. V malých skupinkách rástli všade okolo lúčne kvety. Nikde nebola ani jedna snehová vločka a teplo, ktoré vyžarovalo zo stromu, ho prinútilo, vyzliecť si koženú vestu.
Postavil sa, aby rukou dočiahol na prvé konáre stromu, ovešané rôznymi obetnými darmi. Našiel tu kúsky domácich predmetov, kože zvierat a zopár kostí.
Podišiel bližšie a dlaňou sa dotkol kôry stromu. Pocítil jemné teplo a zároveň slabý poryv mágie. Žlté svetlo, ktoré svietilo okolo neho, dodávalo miestu čarovnú atmosféru. Chvíľu rozmýšľal nad tým, či sa stále nachádza v lese.
Jeho myšlienky však prerušila náhla zmena prostredia. Príjemný štebot vtákov sa razom vytratil a nahradil ho drásajúci rev besov. Priložil si ruky na uši, ale nepomohlo to. Po líci mu stiekol pramienok krvi.
Vôňu kvetov, ktorá mu pripomínala jar, vystriedal hnilobný zápach. Žalúdok sa mu obrátil od toho smradu a opretý o peň začal dáviť.
Rozhodol sa, nájsť cestu preč, ale jeho pozornosť upútala ďalšia zmena v jeho okolí. Listy na strome zožltli. Vyzeralo to, akoby samotný strom umieral. Teplo, ktoré vyžaroval, pomaly slablo.
„Umiera! Tvoj rod zrušil večné prekliatie a tým nás oslobodil. Konečne sa môžeme pomstiť, skôr ako pominie náš čas!“
Černokňažník sa prudko otočil za hlasom. Uvidel sochu býka, avšak tentokrát nebol biely a stál na podstavci. Nepochyboval však o tom, že to bol ten, ktorého videl v lese. Krvavočervené oči mu potvrdili prítomnosť mágie.
„Ty si ten Esus?“
„Áno. Táto socha je jednou z mojich podôb. Kedysi som bol mocným bohom a prv, než sa vytratí aj posledná spomienka na mňa, vykonám, čo treba!“
Socha ožila. Najskôr sa zdvihli predné nohy, potom zadné a nakoniec býk zišiel z podstavca. Urobil pár krokov k Roganovi a zastal na dve siahy od neho.
„Mýliš sa! Tí, o ktorých hovoríš, nie sú moji predkovia... ale čo to tu budem vykladať nejakej soche mátohy.“
„Začni sa báť smrti, človek. Tvoja duša bude prvou!“
„Ja sa Smrti nebojím, ja sa s ňou milujem!“ Rogan pocítil silu, ktorá sa mu snažila ovládnuť myseľ. Snažil sa jej vzdorovať, ale cítil, že tento boj sám nevyhrá. Z posledného kúska slobodnej vôle sa odhodlal pre jediný čin. Vytiahol Krutomor!
* * *
„Má vysokú teplotu a stratil veľa krvi. Iba bohovia vedia, či prežije do rána.“
Goryvlad podišiel k Slaviborovi, ležiacemu na posteli. Prednú labu mu položil na hruď, pod ktorou slabo bilo mladé srdce. „Hej, Morena! Dobre ma počúvaj, tento je pre teba primladý. Ak si ho vezmeš, osobne si poňho prídem!“
S pomocou Škraty sa mu podarilo dostať chlapca do jej chatrče. Rana po diviakovi bola vážna, hoci sa vedme podarilo zastaviť krvácanie.
„Dá sa mu nejako pomôcť?“
„Stačí, keď tu nebudeš zavadzať. Ktovie akú háveď nosíš v tom tvojom kožuchu.“
Gorja odstúpil od postele a ľahol si do kúta, kde bolo dostatok voľného miesta. Škrata naliala do kotla vodu, ktorú nechala variť nad ohňom. Zo zavesených byliniek a sušených korienkov trhala malé kúsky na prípravu odvaru. Po chvíli chatrč zaplavila sladká vôňa.
„Vonia to dobre. Dúfam, že sa ujde aj mne. Dnes som ešte nejedol.“
Vedma pridala posledné byliny a doliala trochu kančej krvi. Od kotla vystúpil parný oblak, ktorý zahalil celú miestnosť a sladkú vôňu vystriedala pachuť krvi.
„Ešte stále máš chuť na niečo sladké?“
„Bosorka jedna, takto pokaziť chutné jedlo.“
Goryvlad vybehol z chatrče. Miesto chladného vzduchu zachytil dym z horiacich domov. Rýchlo sa obzrel okolo seba a napočítal tri strechy, ktoré zachvátil oheň. Kútikom oka si všimol trojicu záhadných postáv, ako sa pomaly približujú k dedine.
* * *
So všetkým vypätím síl zapichol černokňažník Krutomor do zeme. Okolo neho sa vytvoril ohnivý kruh, ktorý sa ihneď rozširoval po okolí. Po machu a lúčnych kvetoch na zemi ostalo iba spálenisko. Začalo mu byť teplo, sotva lapal po dychu. Nevnímal, či to bolo spôsobené cudzou mágiou alebo ohňom z jeho meča.
Myslel iba na to, aby vydržal, kým ohnivé jazyky dočiahnu na Strom večnosti. Dúfal, že práve on je zdrojom všetkej moci dávnej mágie. Nakoniec však upustil meč a padol na zem. Tento boj prehral.
Tri údery srdca sa hájom niesol zlovestný smiech, ktorý razom utíchol, keď sa oheň dotkol posvätného stromu. Pomaly, ako had, sa tiahol od zeme, až kým sa celý strom nestratil v žiare magického ohňa.
Socha bieleho býka, prostredníctvom ktorej Esus vykonával svoju pomstu, upriamila zrak na horiaci strom. V tom momente sa hájom prehnal silný vietor, ktorý uhasil oheň.
„Myslel si si, že ma porazíš takým zúfalým kúzlom? Dúfal som, že máš na viac, ale ako nástroj mojej pomsty mi postačíš.“
Rogan opäť pocítil voľnosť. Mohol sa hýbať a slobodne myslieť, ale nemal už silu na to, aby znovu vzdoroval svojmu nepriateľovi. Bol mu vydaný na milosť.
„Čo bude teraz? Pošleš na naspäť, aby som zabil svojich druhov? To si radšej hneď teraz prebodnem srdce. Aj tak ma už dávno čaká moja mŕtva milenka.“
„Budeš mi slúžiť a...“ boh nedopovedal vetu, ale prebehol zrakom od černokňažníka na Strom večnosti. Tým istým smerom sa pozrel aj Rogan.
Zožltnuté listy začali po jednom padať zo stromu na zem. Po dopade uschli a rozpadli sa. Na mieste, kde dopadol nejaký list, zažalo slabé biele svetlo. Duše mŕtvych Kotínov stúpali k nebu. Ich prekliatie bolo zrušené a nadišiel čas, aby sa konečne vrátili do Vallhaly medzi svojich predkov.
„Zničil si posvätný dub! Za toto mi zaplatíš!“
Červené oči býčej sochy však pohasli a rovnako, ako listy stromu, aj ona sa začala pomaly rozpadať na prach.
Černokňažník sledoval dielo skazy s úžasom. Stovky duší sprevádzal na ceste za večným odpočinkom šialený rev Esusa, ktorého moc slabla.
Po chvíli zmizla magická žiara, ktorá obklopovala háj a Rogan sa ocitol v lese. Do vlasov mu padali snehové vločky.
* * *
„Zmizli! Stratili sa!“
Dvaja muži, ktorí prežili spolu s vladykom, sa ponáhľali do dediny, aby oznámili novinu aj ostatným.
Po tom, čo oheň zachvátil strechy domov, sa druidi približovali k osade. Neprešli však ani zo desať siah, keď na zem spadli ich biele rúcha, akoby sa ich majitelia vyparili.
Goryvlad uprel svoj pohľad na les, dúfajúc, že sa jeho priateľovi podarilo poraziť zlo, ktoré v ňom číhalo. To by vysvetľovalo ten nečakaný zvrat.
Jeho domnienka sa potvrdila, keď sa z lesa vynorila ďalšia postava. Smerom k nemu kráčal Rogan, podopierajúci sa o Krutomor. Ihneď, ako ho zbadal, rozbehol sa mu v ústrety.
„Už som si myslel, že si sa stretol s Morenou. Čo sa stalo v lese?“
„Poviem ti, braček, s ňou si aspoň užiješ. Cítim sa, akoby ma prešlo stádo býkov.“
„Aj tak vyzeráš, o tom smrade nehovoriac.“
Obaja spolu vykročili do dediny, kde ich privítali ako hrdinov. Pohľad na vypálené domy však sprevádzali skôr slzy žiaľu, ako radosti. Sedem žien ostalo bež mužov a deti bez otcov. Zima bola za dverami a táto strata predstavovala vážne ohrozenie pre všetkých. Bez pracovitých rúk a tepla domova bude ťažké prežiť do jari.
„Dokázal si to!“ Vladyka objal Rogana a pevne mu stihol ruku na znak vďaky.
„Ako vidím, zaplatili ste však privysokú daň.“
„To áno.“
Dedinčania medzitým odniesli telá mŕtvych mužov, aby si mohli uctiť ich pamiatku. Ešte v ten večer zahorelo sedem ohnísk, ktoré odniesli ich duše do Navu.
* * *
„Je čas vyraziť. Už sme sa zdržali dosť dlho.“ Rogan vysadol na koňa a snažil sa pohodlne usadiť.
„Veď už idem“
Hneď za ním pribehol Goryvlad, ktorý si v papuli niesol štedrú nádielku slovanskej pohostinnosti.
Po tom, čo sa rozlúčili s dedinčanmi, zamierili po vychodenej ceste na východ. Do tváre im svietil zubatý svarogov kotúč.
„To bol teda Mokošin deň. Na túto oslavu nezabudnem, kým si ma Černoboh nezavolá späť do Navu.“ ako prvý preťal ponuré ticho Gorja.
„Ani ja. Za chvíľu má sviatok Morena. Ktovie, aká bude jej oslava.“ Rogan sa letmo usmial a popohnal koňa do cvalu.